|
|
|
Sándor János Tóth
Ciele a metódy výskumu
Školstvo je najdôležitejšou inštitúciou prežitia národov, ich kultúry a identity. V prípade Slovákov v Maďarsku úloha škôl nespočíva iba vo vyučovaní jazyka, ale aj v zachovaní národnej identity. Jedným z prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa je slovenský jazyk, či už v nárečovej alebo spisovnej podobe. Práve preto sme sa vo Výskumnom ústave Slovákov v Maďarsku rozhodli podrobne analyzovať jazykovú situáciu v tejto oblasti.
Výskum prebiehal v rokoch 2003 až 2007, cieľom bolo zachytenie zmien, stavu a možných tendencií, informovať o súčasnom stave používania a o životnosti slovenského jazyka v školách v Maďarsku.
Po výbere skúmanej inštitúcie sme mali dve možnosti: buď vyhľadať školu osobne a získať informácie metódou bezprostredného pozorovania, alebo kontaktovať riaditeľa školy a učiteľa slovenčiny a dostať od nich základné údaje o škole. V druhom prípade to boli naozaj len údaje o charaktere školy a forme a podmienkach vyučovania slovenčiny bez osobnej empírie v súvislosti so skutočným používaním jazyka. V prípade používania metódy bezprostredného pozorovania si treba vybrať vhodný termín na návštevu školy. Najlepší je všedný deň, keď sú učitelia slovenčiny prítomní, keď nie je nejaká akcia, slávnosť, výlet atď., ktoré by zmenili život školy. Musíme dostať neskreslený obraz, preto sme vopred stanovili hľadiská bezprostredného pozorovania.
1. Podmienky vyučovania slovenčiny
Ktoré predmety sa vyučujú po slovensky? V koľkých triedach sa učia po slovensky? Koľko pedagógov a s akou kvalifikáciou vyučuje? Z akých kníh a učebných pomôcok? Je v škole učebňa alebo jazykové laboratórium slovenčiny?
2. Okolnosti vyučovania slovenčiny
Podľa čoho, z akých príčin sa deti zapisujú na slovenčinu? Čo ich najviac motivuje počas štúdia slovenčiny? Charakteristika výstupného výsledku vyučovania slovenčiny, ďalšie možnosti štúdia v budúcnosti, vonkajšie okolnosti: nástenky, nadpisy, kontakty školy s ostatnými školami, samosprávami, inštitucionálna podpora slovenčiny, akcie, súťaže v súvislosti so slovenčinou.
3. Rodinné zázemie z hľadiska tradovania slovenčiny
S akými vedomosťami slovenčiny deti prichádzajú do školy? Spolupráca s materskou školou. Nakoľko rodičia podporujú výučbu detí po slovensky? Učia sa deti slovenčinu ako cudzí jazyk alebo ako materinský jazyk predkov?
4. Používanie slovenčiny na hodinách
Nakoľko a v akom jazyku reagujú deti na slovenské výzvy, otázky? Povedia niečo po slovensky aj mimo učiva? Akými špeciálnymi metódami sa pedagógovia prispôsobujú podmienkam vyučovania slovenčiny v danej škole? Ako ovplyvňujú používanie slovenčiny hosťujúci učitelia?
5. Používanie slovenčiny v spontánnych situáciách
Zhovárajú sa učitelia medzi sebou po slovensky? Je prirodzené, keď niekto v zborovni prehovorí po slovensky? V akom jazyku na to reagujú deti a v akom učitelia? V akých situáciách sa najviac používa slovenčina? Ktorý jazyk používajú deti, keď sa hrajú? Ktorý jazyk počuť, keď vyjdú z triedy?
Používanie slovenčiny na hodinách
V prvej fáze inštitucionálnej výučby slovenčiny sa vo všetkých typoch škôl metodicky vychádzalo z diglosie žiakov. Všetci žiaci dobre ovládali niektorý miestny dialekt z domu, jazyková výchova smerovala k ovládaniu spisovného jazyka kontrastívnou metódou. Boli však uplatňované postupy, ktoré vyvolali pocit menejcennosti tej jazykovej podoby, ktorú ovládali generácie staršie ako generácie školákov. Následkom výmeny obyvateľstva v rokoch 1946 - 48 bola dolnozemská slovenská societa značne narušená - zmenila sa aj jazyková situácia prostredia, aj stupeň ovládania jazyka detí. Metodika vyučovania sa týmto zmenám neprispôsobovala. Pedagógovia si uvedomovali zmeny, ale priznať situáciu, že pre deti slovenskej národnosti je slovenčina cudzím jazykom, by bolo viedlo k politickým komplikáciám. V šesťdesiatych rokoch sa dalo ešte počítať so živým jazykom, ale slovná zásoba bola chudobnejšia, maďarský jazyk mal väčší vplyv. Pre osemdesiate roky je charakteristické, že „v maďarčine je to ľahšie", motivácia žiadna: „treba učiť angličtinu' (Pečeňová, 2002, s. 8). Konkurencia angličtiny vyplýva z toho, že slovenčina sa vyučuje ako cudzí jazyk, nie ako materinský, preto sú obidva jazyky z hľadiska žiakov rovnocenné, a angličtina je pritom svetovým jazykom.
Deti prídu do školy napriek príprave v škôlke bez znalosti slovenčiny. Je to obrovský pokrok, že už v druhom polroku prvého ročníka rozumejú slovenské pokyny učiteľky a aj keď občas s chybami, ale reagujú na otázky. Plynulý slovenský prejav sa ešte ani neočakáva. Deťom robia ťažkosti predovšetkým gramatické rody a pády - gramatické kategórie, ktoré v maďarčine neexistujú, alebo sa vyjadrujú inak. To je dôkazom toho, že deti majú materinský jazyk maďarský a pred školou sa so slovenčinou veľmi nestretli.
Jazykové znalosti žiakov zo slovenčiny sú pred vstupom do školského systému temer nulové, motivácia je tiež veľmi slabá. Čo ostáva cieľom slovenského školstva v Maďarsku? Naučiť čím viac žiakov po slovensky na úrovni základnej školy (schopnejších na strednej) a sprostredkovať slovenskú kultúru a tradície. Tým sa školy stali najdôležitejšími inštitúciami Slovákov v Maďarsku. Môžeme so všeobecnou platnosťou konštatovať, že učitelia slovenských škôl musia paralelne vyučovať obsahové poznatky z daného predmetu a samotný slovenský jazyk.
Musíme vyzdvihnúť dôležitú úlohu hosťujúcich učiteľov. Tým, že hosťujúce učiteľky nehovoria po maďarsky a aj po dlhšom pobyte maďarčine len rozumejú, sú deti nútené komunikovať s nimi po slovensky. Ony znamenajú „čerstvú krv" v používaní slovenčiny, lebo svojou prítomnosťou zvyšujú dorozumievaciu funkciu slovenčiny a osviežujú nielen jazyk žiakov, ale aj kolegov. Nezávisle od typu školy všade chvália prácu a vplyv lektorov, navyše sa vyslovili, že škoda, že neprišli skôr. Keďže ich pozitívny vplyv je všade citeľný, treba sa snažiť, aby sa hosťujúci učitelia dostali aj tam, kde ešte nie sú.
V nižších ročníkoch je slovenčina napr. v Novej Hute (Bükkszentkereszt) veľmi populárna, lebo sa učia hrou, spevom, chodením na výlety. Na hodinách slovenčiny odznievajú pokyny alebo otázky najprv po slovensky, potom sa učiteľ opýta, či rozumeli. Naučené učivo a látku v užšom slova zmysle vedia po slovensky, ale pri voľnejších situáciách (napr. pri našepkávaní) sa vyskytuje miešaná reč alebo maďarský jazyk. Gramatika sa vysvetľuje po maďarsky, čo je obvyklou metódou vyučovania cudzieho jazyka. Keď je niečo dôležité alebo zložité, tak sa to vysvetľuje tiež po maďarsky alebo dvojjazyčne. Napr. pravidlo nechá učiteľka prečítať po slovensky a potom ho vysvetľuje po maďarsky. Po slovensky vedia povedať najmä to, čo si nacvičili, alebo čo sa naučili, napr. piesne.
Môžeme konštatovať, že v školách, kde je viac učiteľov slovenčiny a tí majú kontakty mimo školy, je väčší úspech žiakov z hľadiska osvojovania slovenčiny. Izolácia učiteľa, málo mimoškolských aktivít sú demotivujúce faktory.
Slovenčina ostáva bez funkcie, keď je len vyučovacou hodinou. Príprava na jazykovú skúšku, rôzne súťaže alebo iné akcie môžu byť namáhavé, organizovať tábor alebo výlet na Slovensko komplikované, ale keď chceme, aby vyučovanie slovenčiny nebolo samoúčelné, ale malo skutočný osoh, musia školy metodicky spolupracovať, aj si neformálne vymieňať skúsenosti a organizovať možnosti používania slovenčiny.
3.5. Používanie slovenčiny v spontánnych situáciách
Vysoká aktivita a oddanosť učiteľov, vonkajšie znaky slovenskosti, rastúci počet žiakov a podobné faktory by mali pozitívne vplývať na používanie slovenčiny. Účinok majú však väčšinou len v znalosti slovenčiny, nie v jej skutočnom používaní. Učitelia medzi sebou používajú obidva jazyky, s hosťujúcimi učiteľmi slovenčinu. Žiaci medzi sebou hovoria po maďarsky, s tými učiteľmi, ktorí to očakávajú, po slovensky. Nápisy v školách deklarujú slovenskosť, na podujatiach sú prítomné obidva jazyky.
V Slovenskom Komlóši (Tótkomlós) pokladajú podľa spoločného dotazníkového výskumu Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku učiteľov za najkrajšie hovoriacich a očakávajú od nich hojné používanie slovenčiny, aby sa deti naučili tento jazyk. V zborovni učitelia hovoria striedavo spisovnou slovenčinou a po maďarsky, nárečie málo počuť, u detí vôbec nie. Výber jazyka u učiteľov závisí nie od zložitosti, ako u detí, ale od témy: keď sa tematika týka slovenčiny, Slovákov alebo Komlóšanov, tak sa hovorí po slovensky, ale o úradných alebo organizačných veciach hovoria po maďarsky. V učiteľskom zbore sú aj učitelia, ktorí nevedia po slovensky, v ich prítomnosti alebo s nimi hovoria tiež po maďarsky, ale s hosťujúcou učiteľkou hovoria vždy po slovensky. Avšak napr. v Pálháze ani učitelia, ani deti nehovoria medzi sebou po slovensky. V málo prípadoch, napr. v Novej Hute alebo v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) a Číve (Piliscsév), sa žiaci zhovárali po maďarsky a po slovensky povedali to, čo sa týkalo slovenských reálií, alebo čo bolo vtipné. Učitelia by sa mohli pokúsiť viac rozprávať po slovensky, lebo príklad je dôležitým faktorom výchovy a táto prax by pozitívne ovplyvňovala aj výsledky na hodinách.
Regionálne rozdiely alebo veľkosť a postavenie školy neovplyvňovali sig-nifikantne spontánne používanie jazyka. Rozšíreným a akceptovaným javom je maďarská komunikácia žiakov mimo vyučovacích hodín. Tento stav učitelia nevedia, ani nechcú zmeniť, nikde to nie je cieľom pedagogického programu.
Je veľmi pozitívne, keď sa žiakov podarí „nakaziť" slovenčinou, rozsypať zrná záujmu o tento jazyk a dať možnosť spoznať tradície, resp. pomocou jazykovej skúšky uplatnenie. Medzi sebou, počas prestávok sa slovenčina málo používa. Deti napríklad šepkajú po maďarsky: keď treba niečo dôležité rýchlo a stručne povedať, tak menia jazyk, aj keď predtým hovorili po slovensky.
Závery
Na základe terénneho výskumu môžeme výskumné výsledky zhrnúť takto: na hodinách slovenčiny jednoznačne prevláda slovenčina, okrem vysvetlení gramatiky alebo niektorých výrazov, kde je z metodického hľadiska potrebné používať maďarčinu. Medzi žiakmi okrem slovenských pozdravov málokedy počuť spontánnu slovenčinu. Súkromné rozhovory sa uskutočňujú prevažne v maďarčine. Počas prestávok, pri hre sa rozprávajú po maďarsky, keď príde učiteľ na chodbu, pozdravia ho po slovensky a pokračujú v takom jazyku, v akom sa s daným učiteľom zvykli rozprávať. Keď vedia, že dotyčný sa sústavne snaží hovoriť po slovensky, a to očakáva aj od ostatných, tak sa tomu prispôsobia. Keď však pocítia, že aj komunikačným partnerom je ľahšie používať maďarčinu, tak prejdú na tento jazyk. Ak by sa učitelia pokúsili viac rozprávať po slovensky aj medzi sebou, aj s deťmi, bolo by to dobrým príkladom pre žiakov. V zborovni sa hovorí zmiešane, aj v súvislom texte môže nastať zmena jazykového kódu. Keď je prítomný Maďar, ktorý nevie po slovensky, každý hovorí po maďarsky, keď je prítomný hosťujúci učiteľ, používajú slovenčinu. Niektorí pedagógovia sa vedome snažia používať slovenčinu čím viac, a to najmä v úradných situáciách; zvyky spontánnej komunikácie sa dajú ťažko ovplyvniť. Tieto tvrdenia o používaní jazyka platia pre všetky typy škôl, či je to dvojjazyčná škola alebo škola, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Rozdiel je medzi jazykovými vedomosťami žiakov aj v súvislosti s tým, aké podmienky (počet hodín, predmety) im daná škola poskytne, ale stav spontánneho používania slovenčiny deklarované zaradenie školy do tej či onej skupiny značne neovplyvňuje.
Žiadosť rodičov o vyučovanie slovenčiny formou komunikácie by sa mala brať v škole vážne, v tom prípade by používanie slovenčiny nebolo také pasívne. Na druhej strane v rodinách, kde vyslovene pokladajú za dôležité zachovať si slovenské korene, by si mohli dať námahu hovoriť po slovensky, hlavne keď na nejakej úrovni každý člen rodiny vie po slovensky. Možno, že to znie ako umelý zásah, ale inde je to prirodzené, keď dvaja vedia jeden jazyk a aj ho používajú. Školy, samosprávy, civilné organizácie by mohli propagovať používanie slovenčiny, vychovávať rodičov. Je pozoruhodným javom, že rodičia očakávajú od školy, že nahradí isté rodičovské úlohy, napríklad naučí dieťa po slovensky. Rodičia sú väčšinou spokojní, keď zapísali dieťa do slovenskej školy, myslia si, že tým splnili želanie starých rodičov. Pedagógovia na druhej strane stále vyzdvihujú „domácu úlohu" rodinného prostredia: aby sa s deťmi snažili rozprávať po slovensky aj doma.
V Sarvaši, Segedíne, Budapešti, Ostrihome a v Pilíšskej Čabe fungujú katedry slovenčiny integrované do národnostného alebo slavistického inštitútu. Pedagógovia okrem pedagogickej výchovy učiteľov slovenčiny publikujú, organizujú i navštevujú konferencie v prospech upevnenia vedeckého života a slovenského školstva v Maďarsku. Aj vo vysokom školstve však cítiť podobnú jazykovú situáciu ako vo verejnom školstve: slovenčinu používajú len v odbornom, školskom prostredí, resp. v daných situáciách. Každodenným dorozumievacím prostriedkom budúcich učiteľov národnostných škôl a slavistov je maďarčina. To je smutný, ale prirodzený jav, napriek činnosti lektorov. Prirodzený je preto, lebo je samozrejmé, že študenti medzi sebou budú používať ten jazyk, ktorý im ide najľahšie, hlavne keď ide o vedeckú tému, ťažké skúšky. Smutný preto, lebo učitelia cudzieho jazyka musia byť príkladom pre deti aj z jazykového hľadiska. Ak sa v ich reči vyskytujú neistoty, ide to na úkor výučby slovenčiny. Dvojjazyčné vyučovacie hodiny vedú k tomu, že študenti nie sú nútení porozumieť ani hovoriť po slovensky, dvojjazyčnosťou odvykajú od rozmýšľania po slovensky.
Tí, ktorí sa učili v slovenských školách, aktivizujú sa neskoršie v menšinovom živote, to povedali v Mlynkoch, Novej Hute aj v Černi (Bakonycsernye). Po štúdiu sa vrátia do svojho rodiska a veľa urobia pre tamojšiu slovenskú komunitu. Okrem tejto perspektívy práce v slovenskej menšinovej oblasti alebo povolania slovenského národnostného učiteľa treba žiakom ponúknuť aj ďalšie možnosti budúcej profesie, ktorá súvisí so slovenčinou. Obchod, prekladateľstvo, práca v medzinárodných firmách sú dobré možnosti pre mladých ovládajúcich slovenčinu, ale ich jazyková úroveň musí byť vyššia ako základný stupeň. Tu zistíme rozdiel medzi pedagogickým programom národnostných škôl (spoznanie tradícií, aspoň minimálne ovládanie a obľúbenie si slovenského jazyka) a medzi požiadavkami trhu práce (napr. odborný jazyk na úrovni rokovania, preklad z angličtiny do slovenčiny a pod.).
Vedecké poznanie má aj praktický charakter, naše výskumné výsledky by mali pomôcť pri ďalšom rozvoji používania slovenského jazyka v školách v Maďarsku. Z našich skúseností vyplývajú tieto „dobré rady" na upevnenie používania slovenčiny:
BODONYIOVÁ, Edita: Nemzetiségi oktatásügy Magyarországon 1945-tól napjainkig. Budapest: ELTE BTK 1999.
CSÓRGÓLOVÁ, Anna: Náväzný model vzdelávania na báze národnostnej školy - materská škola - základná škola - gymnázium - nadstavbové štúdium. In: Jazyk, kultúra, história Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba: VÚSM 2006.
BARTHOVÁ-FAZEKAŠOVÁ, Mária: Slovenská národnostná škola a jej vzťah k ľudovej kultúre a jazyku. In: Slovenčinár. Budapešť: CSS 2001. s.
FARKAŠOVÁ, Eva: Používanie slovenského jazyka v národnostných školách v Maďarsku. In: Kultúra, jazyk, história Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba: VÚSM 2006. s.
GYIVICSÁN Anna: Szlovák oktatás Magyarországon. In: A
nemzetiségi lét és kultúra dimenziói. Békéscsaba: VÚSM, 2003. s.
HOMIŠINOVÁ, Mária: Slovenská inteligencia v Maďarsku v zrkadle socio-lingvistického výskumu. Békešská Čaba: VÚSM 2003. s.
HORNOKNÉ UHRIN Erzsébet: A békéscsabai szlovák értelmiség anyanyelvhasználata. PhD-értekezés. (rukopis) 2000.
KISSOVÁ, Éva: Slovenský jazykový úzus v Békešskej Čabe na prvom stupni školskom veku. Békéscsaba1999. (diplomová práca)
KRASLÁN, Štefan: Slováci v Maďarsku - Školstvo a mimovládna sféra, (rukopis) 2007.
OSVÁTH Anna - SZARKA László (red.): Anyanyelv, oktatás - kôzôsségi nyelvhasználat. Budapest: Gondolat - MTA Kl 2003. 190 p.
PALAČIKOVÁ, Renáta: Slovenský jazyk na Základnej škole č. 3. v Békešskej Čabe. 2002. (diplomová práca)
PAŽICKÁ, Magdaléna: Funkcia a postavenie slovenského jazyka v Slovenskej základnej škole v Sarvaši. In: Slovenčinár. Budapešť: CSS 2001.
PEČEŇOVÁ, Edita: Dvojjazyčná národnostná škola - ako ďalej. In: Slovenčinár. Budapešť: CSS 2002.
TÓTH, Alexander Ján: O slovenčine v školách v Békešskej župe. In: Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe. Békešská Čaba: VÚSM 2005.
UHRINOVÁ, Alžbeta: Používanie slovenčiny v školských inštitúciách v Békešskej Čabe. In: Slovenčinár. Budapešť: CSS 2002.
UHRINOVÁ, Alžbeta: Používanie materinského jazyka v kruhu békešsko-čabianskej slovenskej inteligencie - A békéscsabai szlovák értelmiség nyelvhasználata. Békešská Čaba 2004. s.
VÁMOSOVÁ-TELEKEŠOVÁ, Eva: Niektoré sociolingvistické aspekty maďarsko-slovenskej dvojjazyčnosti žiakov základných škôl v Maďarsku. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Békešská Čaba: VÚSM 2004. s.
|
|
|