|
|
|
 |
|
 |
 |
 |
|
Júlia Kucziková
K zveľaďovaniu vyučovania menšinových jazykov môže prispieť aj porovnávanie a štúdium metód jeho výučby i v iných krajinách Európy.
Verejná nadácia Tempus v rámci svojho programu celoživotného vzdelávania má mimo iného v ponuke i transverzálny alebo prierezový program s osobitnými cieľmi, akými sú podpora európskej spolupráce v oblastiach, ktoré zahŕňajú dva alebo viac podprogramov, resp. podpora kvality a transparentnosti systémov vzdelávania a odbornej prípravy členských štátov.
Tento transverzálny program si vytyčuje nasledujúce operačné ciele:
- podporovať tvorbu politiky a spoluprácu na európskej úrovni v celoživotnom vzdelávaní, najmä v kontexte Pracovného programu k lisabonskému procesu a programu Vzdelávanie a odborná príprava 2010, ako aj v kontexte bolonského a kodanského procesu a ich nástupcov;
- zabezpečiť potrebný rozsah porovnateľných údajov, štatistík a analýz s cieľom podporiť rozvoj politiky celoživotného vzdelávania, ako aj monitorovať pokrok v cieľoch celoživotného vzdelávania a určiť oblasti, ktorým sa má venovať osobitná pozornosť;
- podnecovať učenie sa jazykov a podporovať jazykovú rozmanitosť v členských štátoch;
- podporovať rozvoj inovačného obsahu, služieb, pedagogických teórií a postupov celoživotného vzdelávania s podporou IKT (informačných a komunikačných technológií);
- zabezpečiť, aby sa výsledky programu celoživotného vzdelávania dôsledne zhodnotili, ocenili, zaviedli do praxe a vo veľkej miere využívali.
Študijné pobyty riadiacich pracovníkov v hore uvedených oblastiach vzdelávania a odbornej prípravy sa podieľajú, alebo majú vplyv na tvorbu vzdelávacej politiky vzdelávacieho systému v krajinách Európskej únie. Sú preto určené predovšetkým riaditeľom inštitúcií, inšpektorom, poradcom v oblasti vzdelávania, riaditeľom a zástupcom základných a stredných škôl, pracovníkom odborov školstva a kultúry štátnej a verejnej správy na miestnej, regionálnej a národnej úrovni - vrátane pracovníkov ministerstiev školstva a úradov vlády a pedagogických pracovníkov v oblasti ďalšieho vzdelávania učiteľov. Sú síce podporované predovšetkým v krajinách členských štátov, ale i mimo nich. Tak sa mohlo stať, že menšinové vyučovanie Sámov som v nedávnej minulosti mala možnosť študovať v Nórsku.
Ak Vám opíšu krajinu s počtom 4,2 miliónov obyvateľov a povedia, že leží na severozápade Európy s rozlohou 323 900 kilometrov štvorcových, nie je isté, že okamžite prídete na jej meno. Možno nepomôže ani ďalšia informácia o jej územnom členení na 434 samosprávnych komún a 19 krajov. Tretina územia leží za severným polárnym kruhom. Počasie je tu veľmi premenlivé, čo je ovplyvnené i pôsobením Golfského prúdu. Najteplejšie býva v júli, najchladnejšie v januári. Počas leta sa stmieva až okolo polnoci. Môžete tu zažiť polnočné slnko a ako sa tu hovorí, aj dve letá. Jedno biele a druhé zelené. Cez zimu je to naopak, denné svetlo sa dá vychutnávať len 3-4 hodiny denne. Inak je šero a veľmi skoro sa stmieva. Za oblasť večnej tmy sa považuje Finmark. Práve ten som mala možnosť precestovať počas svojej študijnej cesty.
Pri vypracovávaní žiadosti o podporu som si v katalógu ponúk mohla vybrať z rôznych tém študijných pobytov, ako napr. vzdelávacie systémy a ich hodnoty, integrácia hendikepovaných študentov do normálneho školského prostredia, európska dimenzia, vzdelávanie dospelých, nové informačné a komunikačné technológie vo vzdelávaní, kvalita vzdelávania, preventívne nástroje proti neúspechu v škole, učebné plány, vyučovanie jazykov alebo vzdelávanie a zdravie.
V úvode tak záhadne opisované Nórsko som si vybrala v rámci témy vyučovania jazykov. V popise katalógu bolo dokonca špecifikované ako menšinové bilingválne vyučovanie jazyka, veď ide o krajinu, ktorej národnostné zloženie tvoria z najväčšej časti Nóri (95 %) a z najmenšej Laponci (0,5 %). Niektoré štatistiky uvádzajú Nórsko ako krajinu, kde drvivú väčšinu obyvateľstva tvoria Nóri a iba zanedbateľné percentá ostatní Škandinávci a ďalší prisťahovalci. Mňa zaujali práve tí posledne menovaní, a to ich „zanedbateľné" percento. Veď ani nás, Slovákov, nie je viac s našimi dvanástimi tisíckami medzi desaťmiliónovým maďarským obyvateľstvom, pomyslela som si pred študijnou cestou a potom ma pochytila už len túžba spoznať ich, vypočuť si ich, oboznámiť sa s ich systémom vzdelávania. Na Laponcov som pred cestou myslela skoro každý týždeň. A keď som dostala pozitívnu odpoveď? Myslela som na nich každý deň! Dnes si na nich spomínam takisto často, veď týždňový zážitok, s ktorým sa s Vami v nasledujúcej časti môjho príspevku chcem podeliť, stál za to.
Na úvod mi však dovoľte objasniť Vám určitú terminológiu, súvisiacu s príspevkom a ponúknuť Vám kúsok histórie, ktorú som si aj ja sama musela pred pobytom preštudovať.
Laponsko alebo Sámovia?
Sámom sa často hovorí Laponci, sami sa však nazývajú Sámovia - názov pochádza z laponského slova sápmi, ktoré je výrazom označujúcim zem a jeho ľud. Na pomenovanie Laponci sú tak trošku hákliví, určite viac ako naši Rómovia. Začali im tak hovoriť Švédi. Keď sa Sámovia v stredoveku dostali až na švédsky kráľovský dvor, dvorania si z nich robili posmech kvôli ich na prvý pohľad ošúchanému oblečeniu z kožušín. Hovorili im lappen - podľa slova, ktoré označuje kus handry, teda otrhanci. Napriek tomu, že toto označenie sa Sámom veľmi nepáči, v geografickom i správnom názvosloví sa používa stále - napríklad celý kraj od polárneho kruhu na sever a ešte kúsok k tomu je fínska provincia Lappi, teda slovenské označenie Laponsko je tiež namieste.
Sámovia sú jedinými pôvodnými obyvateľmi Európy. Hovoria rôznymi nárečiami vlastného sámskeho jazyka, ktorý sa rovnako ako fínština zaraďuje medzi ugrofínske jazyky. Ich tradičným zamestnaním je lov, rybárčenie a chov sobov, hoci v súčasnosti sa nimi živí iba malá časť príslušníkov tohto národa. Odhaduje sa, že Sámov je asi 85 000, z toho asi polovica žije v Nórsku, kde obývajú hlavne kraj Finmark. Okrem severnej časti Nórska dodnes žijú i vo Švédsku, Fínsku a Rusku (polostrov Kola) na území veľkom zhruba ako Švédsko. Ak vymenujeme susediace krajiny Nórska, zistíme, že sú nimi práve hore menované krajiny.
Na trojcípe hraníc Nórska, Fínska a Ruska leží i mestečko strednej veľkosti, Kirkenes, moja prvá zastávka študijnej cesty so 17 účastníkmi z 11 krajín EÚ. Kirkenes sa nachádza len 20 km od ruského mesta Murmansk. Je zaujímavé porovnať hustotu osídlenia týchto susedných regiónov. Zatiaľ čo Finmark je riedko osídlený kraj so 73 000 obyvateľmi na rozlohe 48 000 km2, neďaleké ruské mesto Nikel má 24.000 obyvateľov. Z hospodársko-strategického hľadiska hrá dôležitú úlohu Barentsovo more, ktoré kraj zo severu obmýva. Vyznačuje sa rybárskym priemyslom a bohatými zdrojmi energie. Jej nové formy sa práve v tomto kraji intenzívne bádajú. Ide o ekonomickejšie využitie veterných mlynov, ako aj o využitie prílivu a odlivu ako zdroja získavania energie.
Barentsovo more je obrovským zdrojom ropy a plynu. Je to však zároveň aj nebezpečná oblasť z hľadiska miery uloženého nukleárneho odpadu. Práve preto Nórsko trvá na úzkej spolupráci so susedným Ruskom.
Naša malá európska multinacionálna skupina pracovníkov školstva sa počas svojho pobytu zoznámila aj s inou formou cezhraničnej spolupráce, takou, akú ju pestujú jednotlivé školy. Väčšinou ide o výmenné aktivity medzi žiakmi ruských, fínskych a nórskych škôl. Ak nie je dostatok financií, ide o jednodňový pobyt, ak sa peniaze, alebo sponzori nájdu, môže byť reč i týždennom pobyte. Táto informácia ma len utvrdila v smerovaní cezhraničných aktivít našej prihraničnej dvojjazyčnej slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Dokonca aj granty, o ktoré žiadajú na severe Európy, sú tie isté (napr. Interreg).
Počas nášho šesťdňového pobytu naša sedemnástka mala možnosť navštíviť päť základných škôl. Jednu zo škôl sme spoznali vo fínskom meste Utsjok. Možno nás tam na jeden deň zobrali len preto, aby sme mali alibi, že sme boli aj v členskom štáte EÚ, veď samotné Nórsko ním nie je. Aj najsevernejší bod EÚ sme si vyfotografovali len na fínskej strane fínsko-nórskej hranice. Ďalšou súčasťou pobytu bola návšteva dvoch stredných škôl a jedného vzdelávacieho centra pre dospelých. Pre všetky školy všeobecne platilo, že boli obklopené jazerami a situované v nádhernom prírodnom prostredí, kde mali žiaci dostatok možností na pohyb. Nechýbali ani obrovské priestory športového areálu a detské ihriská. Platí to tak pre obecné, ako aj mestské inštitúcie.
Navštívili sme málopočetné školy s 20 žiakmi, ako aj väčšie školy so 180 žiakmi. Okrem jedného učiteľa sa v triedach vždy našiel aspoň jeden alebo dvaja ďalší pomocní asistenti. Školy sa líšili nielen počtom detí, ale aj mierou menšinovej identity. Nórske učebné osnovy majú pre sámsku menšinu pripravené viaceré formy vyučovania jazyka. V mojom referáte, ktorý bol súčasťou študijnej cesty, som to prirovnala k našim trom typom vyučovania slovenského jazyka. Veď aj my, učitelia v Maďarsku, si môžeme vybrať buď vyučovanie slovenčiny ako predmetu, dvojjazyčné, resp. jednojazyčné vyučovanie, pričom platí, že vo všetkých typoch sa musí zaviesť i národopis.
V obci Neiden, kde sámsky jazyk už nie je hovoreným jazykom a aj v učiteľskom kolektíve školy ním hovorí len jedna učiteľka, ho vyučujú v malých skupinách (traja žiaci) týždenne trikrát. Kultúra menšiny sa vyučuje v nórštine.
V Nesseby a vo Vadsŕ, alebo vo fínskom Utsjoku, kde rodičia ešte používajú menšinový jazyk a aj medzi učiteľmi sa nájdu viacerí, ovládajúci sámštinu, majú žiaci na výber. Buď si ju zvolia za prvý cudzí jazyk s jeho desiatimi stupňami, alebo ako druhý cudzí jazyk so siedmimi stupňami. Výhodou prvého výberu je, že v tom prípade je národnostný jazyk rovnocenný s nórskym národným jazykom a platia preň všetky požiadavky centrálnych testov. Pravda, aj v týchto tzv. silnejších komunitách sa nájdu žiaci, ktorí si vyberú len z možnosti zoznámiť sa so sámskou kultúrou v nórštine. Ako nám bolo povedané, aj táto forma je určitou kompenzáciou za roky potláčania menšinového jazyka ústrednou nórštinou. V rámci vyučovania kultúry sa žiaci dozvedia, že maliar európskeho rozmeru John Andreas Savio (1902-1938) bol tiež sámskeho pôvodu, čo odzrkadľujú motívy jeho obrazov. Deti sa oboznamujú s legendami a rozprávkami sámskeho ľudu. Tie sa väčšinou spájajú s príbehmi o okolitých skalách a v nich ukrytých pokladoch. V tematike zručností sa žiaci, zaujímajúci sa o sámsku kultúru, naučia narábať s kožou, motúzmi i kosťami. Robia tzv. dondji. Učebný predmet o menšinovom prostredí obsahuje i poznatky o sám-skych sviatkoch. Vtedy sa v školách objaví i miestny kňaz alebo nejaký starý rodič v autentickom oblečení. V neposlednom rade sa žiaci zoznámia i s pôvodnými piesňami, tzv. joik-om a s tými interpretmi, ktorí ich dodnes zachovávajú a nahrávajú na CD platne pre ďalšiu generáciu, ako napr. známa etnospeváčka Mari Boine. Osožnou môže byť i návšteva Sámskeho múzea Varjjat v Nesseby.
Počas nášho pobytu sme síce zmeškali národný deň Sámov, ktorý sa oslavuje od roku 1917 vždy 6. februára, avšak mali sme možnosť spoločne osláviť Národný sviatok Nórov dňa 17. mája. Považujem to za obzvlášť unikátny ťah organizátorov doškoľovania, vedúcej krajského úradu vzdelávania Karikoski Turid Lillian a jej pracovníčky Elfrid Boine vo Vadsŕ. Deti sa naň pripravovali maľovaním transparentov a ozdôb, rodičia šitím krojov a oteckovia zase pomáhali v obci sťahovať lavice a stoličky do centrálnej budovy osláv (obyčajne kultúrneho domu). Účastníci nášho tímu si posedeli s obyvateľmi maličkej obce Nesseby. Tam sme si vypočuli príhovory starostu obce a miestneho kňaza v nórštine, oba boli prekladané do sámštiny. Jazyky sme jeden od druhého samozrejme nedokázali rozlíšiť, ale nórsky kroj od sámskeho veľmi rýchlo. Prvý bol čierny a vážnejší, druhý bol pestrý, dekoratívnejší a v spomínanej dedinke ho nosila väčšina i deti.
Pobyt v ďalekej krajine trolov, kde sa do 2000 km vzdialeného hlavného mesta Oslo cestuje vnútroštátnymi letmi tak, ako u nás v najlepšom prípade rýchlikmi intercity, bol pre mňa o to bohatší, že aj samotní účastníci reprezentovali svoju menšinu z rôznych európskych štátov. V rámci svojich prezentácií sme mali možnosť oboznámiť sa so situáciou Nemcov na severe Talianska alebo Flámov v Belgicku. Spomenuli sa aj Lužickí Srbi na východe Nemecka pri poľských hraniciach. Zaujímavé bolo vypočuť si riešenie, ktoré našli Bretónci na severe Francúzka, keď im v rámci verejného školstva odmietli zorganizovať výučbu v menšinovom jazyku. Založili si teda súkromné školy. Iný uhol pohľadu na výučbu väčšinového jazyka v Anglicku priniesla účastníčka z Londýna, keď nám vykreslila situáciu vyše 200 hovorených jazykov prisťahovalcov, ktorých sa snažia zaintegrovať do hlavného prúdu ústredného štandardu.
Vzhľadom na to, že o usporiadanie podobného študijného pobytu sa môže uchádzať aj hociktorá úroveň verejného školstva v Maďarsku, ktorá si myslí, že má čo ukázať členským štátom EU, pýtam sa na záver: Máme my, zástupcovia menšín, čo ukázať? Myslím, že unikátne by bolo prezentovať snahu Celoštátnej slovenskej samosprávy o prevádzkovanie školských inštitúcií, ako aj celý náš menšinový systém a jeho bezprostredný vplyv na menšinovú výučbu. Dobrovoľníkov na prácu očakáva aj redakcia Slovenčinára!
|
|
|